Gemerské zvesti 01/2016 - V srdci majú svoje rodné mesto

Je málo miest na Slovensku, ktoré sa môžu pochváliť tým, že mali, resp. že majú hudobnú skupinu, ktorá významne
doplnila slovenskú populárnu hudbu a získala si svojich fanúšikov nielen na Slovensku, ale aj po celom svete. Keď môže mať Liverpool svojich „chrobákov“, bratislavčania svojich „eláncov“, rimavskosoboťania majú svojich „maduarcov“. Preto sa môžeme hrdiť touto pop skupinou, ktorej hity sa dostali až do 94 štátov sveta a dodnes sa hrajú. Skupinu založili začiatkom osemdesiatych rokov ako klasickú big-beatovú skupinu (gitary, klávesy, bicie) bratia Ladislav a Juraj Matyinkovci spolu s Lacom Dulovičom, neskôr sa k nim pridal Erik Aresta. Po rokoch pribudli vokalistky, zo začiatku boli medzi nimi aj rimavskosoboťanky, potom externé speváčky. V predadventnom čase sme sa mohli so skupinou opäť stretnúť na jubilejnom koncerte v rimavskosobotskom KD, v rámci koncertnej šnúry po Slovensku. Po jej absolvovaní sme uskutočnili exkluzívny rozhovor s Jurajom Matyinkom, aby sme si priblížili ich hudobnú tvorbu.

Vaša myšlienka mať vlastnú kapelu bola naplnená. Ustálili sa aj Vaše predstavy akú hudbu chcete robiť. Bola to definitíva?
Začínali sme ešte za socializmu, ako ľudovo povedané „garážová kapela“, so živými hudobnými nástrojmi. Vyrastali sme na skladbách skupiny ELÁN a TEAM, či zo zahraničných DURAN DURAN alebo MODERN TALKING, čo nás  inšpirovalo pri našich začiatkoch. Toto nám vydržalo nejakých 6-7 rokov. Potom prišlo obdobie, kedy sme sa roztrúsili na vysokoškolské štúdia po celom Slovensku a Laco Dulovič na základnú vojenskú službu. Erik popritom robil aj diskdžokeja. Po roku 1989 prišli k nám nové aktuálne veci v oblasti tanečnej produkcie, čo nás priviedlo k myšlienke, že ak chceme mať kapelu funkčnú, prejdeme zo živého hrania na počítačovú tvorbu. Vďaka tomu sme si mohli skladby prichystať, určiť voľný termín stretnutia a naspievať vokály. V období 1992-94, po našej účasti na pesničkovej súťaži „Košický zlatý poklad“, sme sa dostali do košických nahrávacích štúdií. Tam vznikol aj náš prvý album, kompletne
celý v novom.

Ukončili ste štúdiá na VŠ, zmenila sa stratégia vašej tvorby?
Stratégia ani nie. Počas štúdií na VŠ sme mali impozantný nástup a prišli aj úspechy. Ukončili sme VŠ-štúdiá, ja som študoval podnikový manažment a moji spolužiaci nastupovali do rôznych finančných firiem, alebo začali podnikať. Začali sme zvažovať aj my s bratom možnosti, či sa budeme venovať hudbe profesionálne, alebo podnikať a popri tom sa venovať aj hudbe. Do roku 2000 sme aktívne fungovali s Maduarom. Koncom roka 1999 vznikla naša prvá firma – agentúra, ktorá zastupovala naše práva i s nami kooperujúce subjekty.

Vo vašej kapele ste mali viacero vokalistiek a všetky si vytvorili k Maduaru srdcový vzťah. Čo ďalej?
Prešli sme viacerými fázami. Prvých osem rokov sme v Rim. Sobote boli bez speváčky. Keď sme prešli na tanečnú  tvorbu, začali sme intenzívne hľadať ženský vokál. Získali sme na skúšku aj domáce dievčatá, napr. Lyda Balciarová, Janka Dúžiková, Mirka Petrincová. Po ďalšom hľadaní sme sa dopracovali k Barbare Haščákovej a Anne-Kataríne Shatzl zo Švédska, ktoré boli interné členky kapely. Časom sa ukázalo, že najefektívnejšie je mať externé speváčky a tak  pribudla k spolupráci Cathy Dvořáková (rimavskosobotská rodáčka) a Ivana Poláčková.

Aj keď ste všetci roztrúsení po svete, skupina Maduar žije aj naďalej?
Svojim spôsobom áno. Primárne sa však venujeme našej americkej cestovnej agentúre. Maduar je už skôr v polohe hobby. Profesionálne sme s kapelou fungovali do roku 2011, a to aj vďaka rimavskosobotským firmám Tauris (v 90.  rokoch) a Empora (v rokoch 2007 až 2008) vedených Lacom Sedmákom, ktorému sme za to nesmierne povďační. Veľmi úspešné bolo pre nás aj obdobie začiatku nového tisícročia, viacero singlov sa objavilo na zahraničných „výberovkách“,  či v hitparádach po celom svete. Reedíciu singla Hafanana sa nám podarilo vydať až v 94 krajinách sveta. Nuž a v roku 2014, v súvislosti s 20. výročím vydania prvého albumu, vznikla myšlienka uskutočniť 20 vystúpení, z ktorých bolo  nakoniec takmer 60.

Kto bol iniciátor tohtoročnej koncertnej šnúry skupiny?
Po vydarenej minuloročnej šnúre koncertov sme sa s bratom rozhodli, že jubilejné 30. výročie vzniku našej kapely oslávime obdobným spôsobom. Máme však problém skĺbiť termíny, aby všetkým vyhovovali, lebo všetci máme  pracovné povinnosti. Veľmi sme sa potešili tomu, že sa to podarilo a že sme mohli tohtoročné novembrové turné začať doma v Rimavskej Sobote.

V minulých dňoch ste si opäť vychutnali atmosféru vystúpení. Ako sa vám darilo a kde ste sa cítili najlepšie?
Vystúpili sme v Rim. Sobote, Košiciach, Sabinove, Bratislave a Leviciach. Každý z tých koncertov mal svoje čaro, atmosféru, ľudia nás prijali veľmi dobre. Nezabudli na texty, spievali s nami a tak sme si to užili. Pripraviť koncert v KD bola pre nás nová skúsenosť, v 90. rokoch sme totiž vystupovali prevažne v kluboch, na veľkých festivaloch alebo na mestských či firemných akciách. Atmosféra bola úžasná hneď pri prvom koncerte v Rim. Sobote, ľudia boli neuveriteľní  a skvele nás prijali, za čo sme im veľmi vďační. Sme radi, že sme mohli začať v našom rodisku, aj keď  sme si to nestihli plne vychutnať, keďže s prvým koncertom je vždy spojený najväčší zhon a stres a mnohé veci sa  dolaďujú na poslednú chvíľu. V ostatných mestách to už prebiehalo v pohode.

Povzbudili Vás tieto koncerty do ďalšej tvorivej práce?
Áno povzbudili, ale aj ukázali cestu, že toto je prostredie, v ktorom sa chceme pohybovať. V roku 2016 budeme určite pokračovať v koncertoch. Našim cieľom bude vybudovať si vlastnú komunitu, pretože doteraz nás ľudia nevnímali ako  koncertnú kapelu. Takže tieto koncerty boli aj takým malým pokusom, či budú diváci ochotní prísť sa na nás pozrieť. Iné kapely sú v určitej výhode, že sú na Slovensku a túto komunitu majú vytvorenú. My už máme to najlepšie obdobie  za sebou a ľudia nevedia, čo môžu od nás očakávať. Chvalabohu tí, čo na náš koncert došli, boli maximálne spokojní.  Vytvorili sme si pozitívnu spätnú väzbu. Máme na čom stavať a to je cesta, ktorou by sme sa chceli uberať.

Získali ste aj mladších obdivovateľov, alebo je to len tá generácia ľudí, ktorá vám fandila v ostatných rokoch minulého  storočia?
Samozrejme, že sa to mení. Za 20 rokov nám odrástla nová generácia. Vidíme to napr. na našich diskotékových vystúpeniach, kde za nami chodia deti našich fanúšikov, že chcú autogramy pre svojich rodičov. Videli sme to aj na  týchto koncertoch, že prišlo trojgeneračné publikum – prišla generácia, čo na nás odrástla so svojimi deťmi, ale i s  rodičmi (6 – 70 roč.).

Všetci ste z Rim. Soboty odišli, ale radi sa sem vraciate. Čo toto mesto pre vás znamená?
V každom prípade je to naše rodné mesto. V roku 2014, keď sme mali koncert na námestí, bol to pre nás prvý väčší  návrat do rodného mesta po 20 rokoch. Veľmi sme si to užili. Vnímame ho už trochu inak, objavujeme jeho krásy a  zvláštnosti, ktoré sme pred tým nevideli. Sme naň hrdí.

Dokázali ste, že dobrá hudba sa dá robiť aj mimo hlavného mesta. Myslíte, že je to stále tak?
Podľa tohto, to čo mám možnosť vidieť, tak to platí i naďalej. Je veľmi málo kapiel, ktoré sú pôvodom z Bratislavy.

Čo by ste poradili mladým hudobníkom, ktorí v našom okrese robia svoje prvé hudobné kroky?
V prvom rade, ak majú svoj hudobný sen, nech sa ho držia. Aj my sme si prešli obdobím, keď nám hovorili, že nemáme šancu uspieť. Že hudobná tvorba, ktorú robíme, nikoho nezaujíma. Keď sme začali spievať po anglicky a malo to  úspech, získali sme presvedčenie, že ideme správnym smerom. Nešli sme tradičnou cestou, že si nás niekto podchytí,  niekde presadí a nemali sme ani žiadneho mecenáša, ktorý by nás “pretlačil”. Využili sme rôzne alternatívne cesty ako  sa dostať do médií. Bola to ťažká cesta, ale našli sme ju. Hudobné vzdelanie v tomto prípade nie je podmienkou, ale  samozrejme, nie je na škodu. Ak má človek nejakú danosť a vie ju rozvinúť, je to už časť úspechu. Tá ďalšia časť je  vecou tvrdej práce na sebe.

Prichádza Nový rok 2016, aké máte v ňom plány s Maduarom?
Čaká nás zavŕšenie 30. roku kapelného života. Určite urobíme ďalšie koncerty, ktoré budú nadväzovať na tie z roku  2015. Jednu šnúru chceme uskutočniť koncom mája a druhú koncom októbra. Pripravujeme aj vydanie videomegamixu  (výber našich najväčších hitov), určeného pre diskotéky a videooldies party, ktorých počet sa rozmohol  nielen na Slovensku, ale i v Čechách. Plánov je ešte viac, ale záleží to od času, ktorý nám budúci rok  poskytne.

Čo by ste popriali obyvateľom Vášho rodného mesta do Nového roku 2016?
Po tom, čo som nedávno videl jeden graf, ktorý ukazuje suverénne prvenstvo mesta i okresu v nezamestnanosti, mám len jedno želanie: zmeniť to! Prajem obyvateľom, aby sa tu v budúcom roku vytvorilo viac pracovných príležitostí, aby  ľudia mali zabezpečený dôstojný život, ale s tým, že si budú môcť dovoliť aj voľnočasové vyžitie v meste. Ubrať beznádej a skepsu a premeniť ich na impulzy, ktoré prinesú viac radosti, väčšiu istotu a pokoj v každodennom živote.  Aby nám deti odtiaľto neutekali, ale aby tu mohli spokojne fungovať a žiť. Dúfam, že sa to v blízkej budúcnosti podarí zmeniť, a že budeme môcť byť na Rimavskú Sobotu opäť hrdí.

Ďakujem za rozhovor.
-fr-